Dnes ďalšia formácia, ktorá patrí to undergroundu tak krutého, že článok o nej vám môžu priniesť iba rozhľadení redaktori Metalopolisu a kdejaká kvltová blekmetálovka, ktorá prezieravo zhasla žiarovku v šope už po prvom chrastiacom demáči, zbledne závisťou. Tieto žánrové vody, s konským nadhľadom typické pre tento spôsob fungovania, však opustíme a zamierime do sugestívnym post-rockom dýchajúceho Duisburgu.

KOKOMO nad nejakou viditeľnou odlišnosťou od zvyšku pelotónu nijak zvlášť nepremýšľali a prinesú nálady, zvukomaľby a najmä kompozičné postupy pre túto scénu typické – v úvodnej „Go, Mordecai“ sa za svižného pochodu bicích vyberiete vŕzgajúcimi priečkami rebríka na povalu a za postupného utierania prachu z vyblednutých a zažltnutých fotografií, spoločne s niekoľkými odloženými a dávno nevidenými predmetmi z útleho veku, budete spomínať.

Pri komponovaní nasledujúcej „91 Meter“ mohli pokojne byť Nemcom inšpiráciou Pražáci FDK a ich skvelá novinka. Plazivé tempo, masívne gitary a trochu surovejšia, odvrátená tvár post-moderny, pozvoľna blednúca na horizonte a striedaná citlivými, intímne pôsobiacimi krehkými zvukomaľbami. A i keď je na celej dĺžke disku badateľná absencia výraznejších momentov prekvapenia, dobrému dojmu z vypočutého sa neubránim.

To už viečka klipkajú a mohutnú podporu k tejto činnosti nájdu hneď v nasledujúcej hĺbavej „Versus Silotron“ – je irelevantné, že za to, čo sa v nej (ne)deje, by si KOKOMO zaslúžili Grammy za čistý nihilizmus. Palec hore za dramaturgiu. Práve doznela najkrajšia položka albumu.

No a kreslíme ďalej: „Epochs and Archives“ – podvečerná šálka čaju z posledných síl osvetľovaná zubatým slnkom. Vlak sa však prekvapivo rozbieha a dynamická druhá polovica skladby zaháňa mikrospánok.

Ak sa ma spýtate, čím je „If Wolves“ taký výnimočný, že by ste ním mali nahradiť inú podobne náladovú post-rockovku, prešiel by som to taktným mlčaním. Nedokážem povedať, prečo ma počúvanie práve tejto kolekcie napĺňa. Oháńať sa môžem len rečami o individuálnom dopyte, ktorý bol do istej miery vystihnutý.

Áno, na pohľad je to len ďalší tuctovo pôsobiaci artiklel do partie, technicky ide o absolútny štandard a nejaký ten vypchávkový polystyrén sa v škatuli s novým kuchynským robotom, pravda, tiež nachádza (dokonca obludných rozmerov naberá v poslednej „Fuchs“, ktorá je len akýmsi 8-minútovým fade-outom celého albumu). Post-rock je však hudba natoľko vnútorná, subjektívna a pocitová, že spolu s adekvátnym nastavením vkusu jednoducho stačí, aby ste dielu boli ochotní odovzdať kúsok duše a veci sa dajú do pohybu.